Tatiana Sabolová

Chovateľ, výcvik psov 

S láskou ku psom som sa asi už narodila. Mala som pocit, že im rozumiem, aj keď rozprávať nedokážu. Mnoho som ich ,,ulovila na ulici, no každý musel putovať do útulku a nesmela som si žiadneho nechať. Chodili sme teda s mamou venčiť psíky do útulku. Až raz, keď som mala 10 rokov to prišlo a jeden nájdúšik, ktorého som doniesla domov oslovil aj moju maminu a konečne sme mali doma psíka. Bol to stredne veľký krátkosrstý béžový kríženec, kto vie čoho. Dala som mu meno Baddy a boli sme dlhé roky absolútne nerozlučná dvojka. Nikdy som naňho nepotrebovala vôdzku, vždy bol meter za mnou a zažíval so mnou všetky detské dobrodružstvá. Badynko sa stal našim rodinným psíkom a prežil s nami takmer 16 rokov. Naučil nás chápať rozsah lásky ku psovi.

 Keď som zatúžila po svojom vlastnom psovi, bola som rozhodnutá splniť si svoj veľký detský sen a zadovážiť si dalmatínca s rodokmeňom. Jeho meno bolo Lancelot. Nebolo to s ním zo začiatku jednoduché pretože k nám prišiel až 10 mesačný a teda v rozkvete puberty, ale naučila som sa vďaka nemu toho mnoho o výcviku, výchove a povahe psov.  Bol mojím prvým vlastným psom, ktorého som si mohla vychovávať ako som chcela a bola som zaňho zodpovedná iba ja. Absolvovala som s ním mnoho kurzov, prečítala desiatky slovenských aj zahraničných kníh zaoberajúcich sa psychológiou psov, ich výchovou a spravila si certifikát výcvikára pod spoločnosťou Svopap v Prahe. Venovali sme sa spolu viacerým športom ako napr. agility alebo Canicross, no občas sme zabehli aj do výstavného kruhu. Bohužiaľ  Lacelot trpel na chronický zápal obličiek a tak nás opustil v nedožitých 4 rokoch. Vtedy som mala pocit, akoby mi niekto vytrhol z tela dušu a myslela si, že už tá rana nikdy neprestane bolieť...

Po mnohých preplakaných nociach som však našla náplasť a bola ňou už naša spoločná Amanda, ktorú sme si s partnerom Peťom vybrali v útulku Tuláčik v Brezne. Amanda bola neuveriteľné šteniatko. Keď nás v útulku pustili medzi psíkov, všetky šteniatka sa na nás vrhli a klasicky nás okusovali a skákali. Ama ležala na pelechu a hľadela mi do očí. Tak úpenlivo udržiavala očný kontakt, že hneď bolo rozhodnuté a doteraz je to ten najvďačnejší psík na svete. To, že z nej vyrástla krásna ovčiačka je len malé plus. 

Po necelom roku sme sa mali sťahovať do domu a Peter zatúžil po ďalšej takejto úžasnej dušičke, aby sme mali každý ,,vlastnú". Inštrukcie boli jasné: Chceme povahovo rovnakú fenku ako je naša Amuška. Mala som teda možnosť splniť si svoj posledný veľký detský sen - a to bol Biely švajčiarsky ovčiak. Ako milovník rozprávok som mala vybrané meno skôr ako psa a vedela, že to bude Koda podľa rozprávky Brat medveď. Peter našťastie nenamietal :)